Vznik globálnej ekonomiky
Po druhej svetovej vojne vznikli medzinárodné inštitúcie ovplyvňujúce štrukturovanosť obchodu vo svetovom meradle:
- Svetová banka, pôvodne zodpovedná za rekonštrukciu európskych ekonomík (neskôr zahrňovala ja bývalé kolónie),
- Medzinárodný menový fond (IMF), vytvorený na to, aby sledovala zabezpečoval stabilné výmenné kurzy,
- Všeobecná dohoda o clách a obchode (GATT), poskytuje rámec pre medzinárodný obchod.
Počiatky modernej globálnej ekonomiky sa datujú od rozvoja Európy (neskôr aj Severnej Ameriky), počínajúc štrnástym storočím. V tomto období sa európske ekonomiky menili z agrárno – feudálnych na priemyselno – kapitalistické. V tomto procese hrali úlohu tri kľúčové procesy: zabratie pôdy, priemyselná revolúcia a prehlbujúca sa špecializácia výroby, osobitne na medzinárodnej úrovni. Napríklad Severná Amerika sa sústreďuje na produkciu pšenice a Británia sa špecializuje na priemyselné výrobky, čo umožnil vznik medzinárodného obchodu. V krajinách ako India bola manufaktúrna výroba potlačená, aby mohol byť zabezpečený monopolný dovoz tovaru z Británie. V koloniálnych krajinách sa plantáže na plodiny využívané spracovateľským priemyslom v Európe (bavlna,kaučuk,juta) často zakladali na úrodnej pôde, ktorá by bola za iných okolností využívaná farmármi na pestovanie plodín pre vlastnú obživu.
Od roku 1950 dochádza k ďalšej centralizácii spracovania zeme a industrializácii poľnohospodárskej výroby. Takáto forma farmárčenia vyžaduje vysoké investičné náklady. Farmári sa stávajú závislými od obchodu tým, že potrebujú dovážať chemikálie, techniku a semená, ako aj tým, že potrebujú vyvážať svoje prebytky na svetový trh.
Nadnárodné spoločnosti, aj keď sa väčšina z nich na pestovaní plodín priamo nezúčastňuje, majú moc pri rozhodovaní, čo a akými metódami sa bude pestovať. Nadnárodné spoločnosti dnes realizujú 70 % celkového svetového obchodu , z čoho 40 % predstavuje výmena tovarov v rámci nadnárodných spoločností.
Teória svetového obchodu
Obchod je založený na dvoch pilieroch – medzinárodnej špecializácii a pomernej výhode.
Medzinárodná špecializácia: V modernej svetovej ekonomike je len málo štátov sebestačných , väčšina krajín je závislá od dovozu, aby uspokojili svoje požiadavky. Medzinárodná špecializácia výroby umožňuje, aby sa výrobcovia v jednotlivých krajinách špecializovali na výrobu určitých tovarov a iné dovážali. Základným princípom obchodu je, že výrobcovia v jednej krajine by sa mali špecializovať na to, v čom sú najlepší a čo môžu vyrobiť lacnejšie. Tieto tovary sa potom vymieňajú za iné tovary, ktoré možno vyrobiť najvýhodnejšie v iných krajinách.
Pomerná výhoda: Ak jedna krajina môže vyrobiť všetko , čo potrebuje , lacnejšie , než ostatné krajiny, mala by svoje pracovné sily a kapitál investovať do oblasti výroby, ktoré sú najvýkonnejšie a importovať tovary, ktorých výroba je menej výhodná.
Ako funguje svetový obchod v praxi
Podľa týchto vyššie uvedených ekonomických teórií je obchod základom ekonomického rastu, zvýšenej svetovej produkcie a účelnej distribúcie zdrojov.
Vlády jednotlivých krajín však uvaľujú obchodné bariéry – dovozné clá a mimocolné bariéry ( kvóty, zdravotné, bezpečnostné, environmentálne podmienky), ktoré vylučujú určité výrobky z ostatných krajín.
Modely obchodu môžu meniť medzinárodné organizácie. Napríklad v rámci Programov štrukturálneho prispôsobenia sa Svetovej banky si rozvojové krajiny môžu požičiavať peniaze s podmienkou , že budú implementovať určitú ekonomickú politiku. Podstatou týchto programov je požiadavka, aby krajiny , ktoré si berú pôžičky, zredukovali dovozné bariéry a zvýšili svoj export. Svetová banka často radí vládam, čo by mali exportovať, to znamená, na aké výrobky by sa mali špecializovať.
Rozpory medzi obchodom a životným prostredím
Liberálny ekonomický prístup
Liberálne ekonomické chápanie je založené na troch predpokladoch: svet pozostáva z nezávislých, rozumných jednotlivcov; trh je prirodzene sa vyskytujúci fenomén, ktorý nevyžaduje žiadnu reguláciu; a ekonomický rast je nevyhnutný pre blaho jednotlivcov.
Prvý predpoklad liberálnej ekonómie: Liberálni ekonomickí jednotlivci sú rozumné bytosti, ktoré prijímajú rozhodnutia, aby naplnili určité hodnoty za čo najnižšiu cenu.
Druhý predpoklad liberálnej ekonómie: je myšlienka trhu a cenového mechanizmu.
Trh je spontánny dôsledok organizácie spoločnosti, tlak ponuky a dopytu reguluje cenu a množstvo vyrobeného tovaru.
Tretí predpoklad liberálnej ekonómie: je ekonomický rast. Ekonomické bohatstvo je nevyhnutné pre zabezpečenie blahobytu všetkých jednotlivcov. Ekonomický rast je nevyhnutný na podporu poskytovania kolektívnych tovarov ako sú sociálna starostlivosť, zdravotníctvo, školstvo a takisto ochrana životného prostredia.
Liberálna ekonómia sa na životné prostredie pozerá ako na niečo externé , čo ľuďom poskytuje tovary a služby. O environmentálnych tovaroch hovoríme vtedy, keď máme na mysli rastliny, živočíchy, čistý vzduch alebo vodu a o environmentálnych službách vtedy, ak máme na mysli spôsob, akým lesy spotrebúvajú oxid uhličitý a moria likvidujú odpadové vody a ropné znečistenie.
Liberálni ekonómovia argumentujú, že presná súvislosť medzi svetovým obchodom a poškodzovaním životného prostredia nie je známa. Ich reakcia na zvýšený záujem o životné prostredie má tri vetvy:
Po prvé: svetový obchod a ochrana životného prostredia sa navzájom podporujú. Obchod by neexistoval bez trvalo udržateľného využívania prírodných zdrojov a ochrana životného prostredia bez prostriedkov vytvorených v rámci obchodu by takisto nebola možná. Obchod je základným kanálom na šírenie znalostí, skúseností a technológií potrebných na ochrana životného prostredia.
Po druhé: Je úlohou vlád krajín, v ktorých sa ten-ktorý tovar vyrába, starať sa o spôsob výroby tohto tovaru a o možné environmentálne vplyvy výrobných procesov. Ak sa na národnej úrovni uplatňujú správne predpisy, potom je obchod environmentálne meutrálny.
Po tretie: Liberálni ekonómovia varujú pred možnými škodlivými vplyvmi zavedenia obchodných opatrení zameraných na ochranu životného prostredia bez multilaterálnych dohôd o týchto opatreniach. Tento prístup odmieta potrebu obchodných opatrení zameraných na ochranu životného prostredia.
Radikálny environmentálny prístup
Radikálnejšie environmentálne skupiny odmietajú liberálno-ekonomické perspektívy.
Po prvé: odmietajú predpoklad, že spoločnosť je tvorená samostatne a rozumne konajúcimi jednotlivcami , bez pocitu sociálnej zodpovednosti. Vyzývajú na potrebu nového ochranárstva, ktorého cieľom by mala byť ochrana životného prostredia pomocou zníženia medzinárodného obchodu a reorientácie a diverzifikácie ekonomík tak, aby sa čo najväčší objemvýroby realizoval na miestnej alebo národnej úrovni, prípadne , aby sa využívali susedné regióny a aby sa globálny medzinárodný obchod využíval ako posledná možnosť.
Po druhé: Tvrdia, že v skutočnosti obchod vedie k nadmernej spotrebe v rozvinutých krajinách a rastúcej úrovni chudoby v chudobnejších krajinách. Rozhodnutia o tom, ako by sa mali spravovať prírodné zdroje, dnes prijíma niekoľko mocných korporácií a štátov.
Po tretie: Poukazujú, že ekonomický prínos z obchodu nie je rozdeľovaný spravodlivo medzi krajinami alebo medzi ľuďmi v rámci krajiny. Ekonomický rast vyvolaný obchodom neberie do úvahy ekologické obmedzenie rastu. Rast bohatstva vyvolaný obchodom povedie k rastu spotreby prírodných zdrojov nad ekologicky udržateľnú úroveň.
Reformistický environmentálny prístup
Od radikálnych environmentalistov ich odlišujú riešenia, ktoré navrhujú na zosúladenie záujmov životného prostredia s požiadavkami ekonomického rastu.
Životné prostredie považujú za integrálnu súčasť spoločnosti. Na rozdiel od radikálnych environmentalistov v zásade trh akceptujú. Tvrdia však, že prírodné zdroje sú využívané nadmerne a so zvyšujúcim sa tempom.
Presadzujú určitú formu stanovenia hodnoty , ako je internalizácia environmentálnych nákladov. Tvrdia, že keby environmentálne náklady (finančne vyjadrené) boli zahrnuté do výrobných nákladov , trh by dokázal účinne nakladať so zdrojmi.
Niektorí reformisti presadzujú reguláciu trhu , aby bolo možné implementovať environmentálne normy, predstavujúce národné normy, ktoré by výrobcovia museli dodržať – napríklad zavedenie pokút za znečistenie vôd alebo ovzdušia.
Niektorí reformisti žiadajú Svetovú obchodnú organizáciu, aby absenciu environmentálnych noriem považovala za „neoprávnenú podporu“.
Niektorí reformisti by radi videli aktívne využitie trhu na implementáciu environmentálnych noriem. Obhajujú realizáciu obchodných bariér na presadenie trvalo udržateľných výrobných procesov.
Hoci reformisti akceptujú trh, požadujú , aby následník GATT, Svetová obchodná organizácia, zmenil obchodné pravidlá tak, aby bolo možné diskriminovať výrobky vyrobené spôsobmi poškodzujúcimi životné prostredie.
Radi by videli prijatie obchodných opatrení na podporu implementácie multilaterálnych environmentálnych dohôd. Napr.: Dohovor o medzinárodnom obchode s ohrozenými druhmi, Montreálsky protokol o ochrane ozónovej vrstvy.
Vzťah medzi obchodom a výrobnými procesmi poškodzujúcimi životné prostredie
Obchod prostredníctvom svetového trhu spája výrobcov a spotrebiteľov v rôznych krajinách.
Environmentalisti tvrdia, že prostredníctvom svetového trhu obchod vyvíja tlak na farmárov, aby znižovali výrobné náklady uplatňovaním spôsobov výroby , ktoré poškodzujú na životné prostredie. Aby sa znížili výrobné náklady používajú sa v niektorých krajinách priemyselné farmárske metódy.
Druhou možnou reakciou na nízke ceny na svetovom trhu je upustenie od pestovania obilia a jeho dovoz. To prináša so sebou sociálne, politické a environmentálne dôsledky. Rozvojové krajiny sa tak stávajú čoraz závislejšie od dovozu potravín. Niektoré sa nachádzajú v pasci vysokých dlhov a zhoršujúcich sa podmienok obchodovania.
Farmári čelia rastúcej konkurencii lacného dovozu aj vyvíjaním tlaku na vládu, aby zaviedla opatrenia znevýhodňujúce dovoz a podporujúce domácu výrobu.
Sú tri vážne dôvody pretrvávajúcej závislosti chudobnejších krajín na určitých komoditách ako zdrojoch devíz:
Po prvé: rozvinuté krajiny pomocou obchodných bariér udržiavajú historické obchodné väzby vytvorené v časoch koloniálnej vlády.
Po druhé: Pretrvávajúca závislosť len na obchode s niektorými výrobkami je dôsledkom nedostatku zdrojov a technológii potrebných na rozvoj nových oblastí výroby.
Po tretie: Neschopnosť rozvojových krajín pružne reagovať na zmeny cien komodít na svetovom trhu je charakteristickým obrazom poľnohospodárskej výroby.
20. prosinec 2007
4 581×
1378 slov
